Bianka Veselovská – pokojné

Baby, aký pocit vo vás ten obraz vyvoláva?

Pokojný.

Aj mne z neho ide úplný pokoj. Hlavne z bohyne v strede.

Áno, ona je tam ako taký oporný stĺp. Je aj jediná, ktorá sa pozerá celkom priamo. A nechala som jej z jednej strany odhalené telo, aby bolo jasné, že sa z tej druhej niekto o ňu opiera. Dotyk charakterizuje moju tvorbu. Vždy sa ženy na mojich obrazoch navzájom dotýkajú. Aj keď ja sama musím povedať, že nie som veľmi fyzický typ. Teším sa, že vo vás môj obraz vyvoláva pokoj. A možno by som bola rada, keby ste v ňom cítili aj trošku bezpečia.

Bohyne, čo vás teraz robí v živote šťastné?

Mňa hudba. Mám aj aplikáciu, cez ktorú si skladám pesničky.

Mňa umenie, maľba. Vtedy som najúprimnejšia k sebe samej. Keď potrebujem vyjadriť to, čo slovami neviem, urobím to maľbou.

V akom rozpoložení maľuješ?

Musím cítiť presne to, čo ste povedali – pokoj. Veľa umelcov tvorí aj na cestách, v pohybe. Strašne by sa mi páčilo tak tvoriť, ale neviem to. Potrebujem svoj kľud. Maľujem hlavne vtedy, keď potrebujem pretransformovať svoj hnev, iritáciu, negatívnu emóciu. Keď sa vo svete deje niečo zlé, väčšinou to závisí so ženami, to sa ma, prirodzene, najviac dotýka. Eme som to už hovorila, ale Eliška, tebe ešte nie – ja totiž maľujem iba ženy. A stále sú takto do ružova. Ružová je farba cieľavedomosti, energie, sily, spoľahnutia. A je to moja obľúbená farba.

Eliška, ty máš akú farbu najradšej?

Fialovú.

Tak to sme blízko.

Eliška, počula som, že si vyhrala milión športových medailí.

Milión nie, ale zopár ich je.

Z akého športu?

Boccia. Poznáte?

Nie! Čo to je?

Je to niečo ako petang. Máte šesť červených loptičiek, šesť modrých a jednu bielu. Snažíte sa dostať čo najbližšie k bielej lopte.

Nie je to náhodou talianska hra? Pripomína my to tie hry, ktoré Taliani hrávajú na pláži.

Áno, myslím si, že je talianska.

A máš nejaký vysnený cieľ v tej Bocci?

Podľa mňa si ju musím začať viac užívať, lebo doteraz som pri nej stále v nejakom tlaku.

Prečo myslíš, že to tak je?

Potrebujem si asi niečo dokazovať. Stále neviem pochopiť, že to je len hra a o nič nejde.

Vidíš, pritom si to vieš povedať.

Áno, ale keď som v tom, keď hrám, viem sa tak zablokovať vo vlastnej hlave, že zabudnem, čo mám v tej chvíli robiť.

To poznám veľmi dobre.

Ach, tie naše hlavy.

Presne.

Na čo sa teraz najviac tešíte?

Ja asi na jedlo.

To je dobrá odpoveď ináč.

Na aké jedlo?

Na hocijaké. Napríklad špagety mám rada. Dnes sme mali.

Špagety milujem. Aké ste mali?

S mortadelou a bambinom.

Mortadela bambino, také som ešte neochutnala. Bia, ty máš aké jedlo najradšej? Pizzu?

No, dievčatá, neapolská pizza… Toľko som pribrala, odkedy som v Neapole. Ale viete čo? Vôbec to neľutujem, lebo ten pocit, keď ideš na dobré jedlo, mi za to stojí.

Bia a ty sa na čo najviac tešíš?

Bude to znieť ako klišé, ale na tento náš projekt. Vniesol mi taký čerstvý vánok do života.

Aj ja sa na to strašne teším! Baby, ako by ste nazvali vaše dielo?

Vo mne zostal ten pocit, ktorý z neho mala Eliška.

Pokojný?

Áno. Čo keby sme ho nazvali Pokojné?

To sa mi páči.

Pokojné. Píšem si!